Interview s riaditeľkou
admin: Ľubka, ako sa cítiš v roli riaditeľky združenia, ktoré sa venuje núdznym?
Ľubka: Závisí od okolnosti v ktorých sa nachádzam. Niekedy je to fajn, ak sa stretnem s ľuďmi, ktorých naša práca zaujíma a vtedy nemám problém o našej práci nadšene hovoriť. Inokedy som zas frustrovaná, ak musím obhajovať význam a zmysel tejto práce.
admin: Aký vzťah máš k nim ty osobne?
Ľubka: Myslím, že dobrý, však to nie je tak dávno, čo som s nimi každý deň trávila čas, pretože so sama vydávala jedlo. Môžem povedať, že si ma obľúbili (aspoň si to myslím a dúfam, že sa nemýlim). Dodnes sa niektorí so svojimi prosbami obracajú najradšej na mňa, ak majú tú možnosť.
admin: Ako reagujú ľudia s ktorými prichádzaš do kontaktu, keď prezentuješ MVD a zháňaš financie ?
Ľubka: Rôzne, ako som sa už zmienila v prvej odpovedi. Niektorí veľmi dobre, iní sa dokonca snažia aj nejako pomôcť, a iní ma naopak presviedčajú o nezmyselnosti tejto práce. Vraj aj tak sa nič nezmení, tí ľudia si to nezaslúžia a pod.
admin: Čo ťa na tejto práci teší?
Ľubka: V minulosti som často dostávala otázku, aké výsledky prináša naša práca. Asi nemôžeme mať veľké očakávania, pretože by nás deprimovalo. Ak naše očakávania pri týchto ľuďoch nie sú príliš veľké a nereálne, potom nás každá pozitívna skúsenosť poteší. Takže ma teší napríklad, ak sú klienti najedení a spokojní; ak mi s radosťou ukazujú, aké si našli oblečenie medzi vecami, ktoré sme im rozdávali; ak sa podarí vybaviť na úradoch niečo, čo ich život posunie k lepšiemu - napr. ak pomôžeme chorému vybaviť invalidný dôchodok, ak pomôžeme nájsť niekomu brigádu a iné.
To boli veci, ktoré sa týkali klientov. Ale mám tiež radosť z toho, keď sa nám do tímu podarí nájsť tých správnych ľudí, ktorí chápu, o čom práca v neziskovke je a keď sa stretnem s ochotou urobiť viac než sú povinní, keď sú nápadití a iniciatívni. Ja takých ľudí v tíme mám a z toho mám úprimnú radosť. A ešte mi prináša radosť, keď nájdem ľudí, ktorí nás podporia, alebo keď nám prejde nejaký projekt.
A ešte niečo je zdrojom mojej radosti - že Ten, ktorý je nad nami, riadi mňa.
admin: Máš niekedy strach a obavy? Ak áno, z čoho?
Ľubka: Na začiatku som mávala obavy aj z kontaktu s klientmi, ale za sedem rokov som sa nedostala do situácie, ktorá by mi tieto obavy potvrdila.
Obávam sa toho, aby sme v čase, keď sa tak veľa hovorí o kríze a stále sa financie na túto prácu zháňajú ťažšie, nemuseli túto službu ukončiť z nedostatku financií.
admin: Čo by si priala týmto ľuďom a čo by pomohlo zmeniť ich situáciu?
Ľubka: Týmto ľuďom by som priala domov, teplo, jedlo - teda návrat do normálneho života, aby našli jeho zmysel tak ako ho mám ja. To nie je vôbec jednoduché, ale ak už sú v tej situácii akej sú, tak aspoň komplexnejšiu pomoc zo strany inštitúcií, aby sme sa tí, ktorí poskytujeme sociálne služby zosieťovali, aby tá pomoc bola účinnejšia.
Ďakujem pekne za rozhovor!