Interview so Slávkou

Slávka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD?
Slávka: Pani riaditeľka Ľubka ma oslovila s touto ponukou a myslím, že som ani dlho neváhala a rozhodla som sa ponuku prijať. Zo začiatku som síce mala trochu strach, hlavne keď som mala zostať s klientmi sama, ale postupne som zistila, že moje obavy boli zbytočné a doteraz som sa nedostala do žiadnej nepríjemnej situácie.   

Čo konkrétne máš v združení na starosti?
Slávka: Mám na starosti prácu s deťmi – doučovanie a voľnočasové aktivity, výdaj časopisu Nota Bene a pomáham aj s rôznymi každodennými činnosťami, ktoré sú spojené s chodom nášho zariadenia.    

Ako vnímaš Ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby?    
Slávka: Sú to rôzni ľudia so zaujímavými životnými príbehmi, ktorí sa nachádzajú v takej situácii, že sa im už veľmi ťažko vracia do normálneho života. Obracajú sa na nás s rôznymi požiadavkami, ktoré by sa niekomu mohli zdať banálne, no pre nich sú obtiažne – napríklad vyplniť formuláre alebo niekam zatelefonovať. Sú aj takí, ktorí sa potrebujú „len“ porozprávať. Slovo „len“ som zdôraznila preto, lebo spočiatku, keď som začala v zariadení pracovať a spoznávať klientov, predstavovala som si, že by som pre nich chcela urobiť niečo viac – niečo viditeľné a konkrétne. Mala som pocit, že len samotným rozprávaním akoby som nič nerobila. Postupne som však zistila, že pre mnohých z nich je dôležitá práve možnosť porozprávať alebo vyrozprávať sa. Som rada, že si postupne získavam ich sympatie a zdôverujú sa mi so svojimi životnými príbehmi. Niektoré sú smutné, ale aj napriek tomu sa mi nezdá, že by boli nešťastní. Svoje hodnoty majú postavené na úplne inom základe. Nerozmýšľajú o budúcnosti, žijú pre tento deň a ak dostanú čo potrebujú - niečo na jedenie alebo na oblečenie, tak sú spokojní. A to je asi jediný rozdiel, ktorý vnímam medzi nimi a napríklad mnou. Inak sú to ľudia ako ostatní, pretože hocikto sa môže ocitnúť v ich situácii.  

Je niečo, čo Ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo Ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy?
Slávka: Každý deň je niečo čo mi spôsobuje radosť – keď môžem nejako pomôcť, poradiť alebo keď sa im niečo podarí vybaviť a prídu sa s nami podeliť o radosť. Teším sa z toho, že ma prijali a obľúbili si ma (dúfam, že to tak naozaj je). Viem, že najmä pre Rómov je veľmi dôležité, aby im niekto „sadol“ a sú citliví na to, ako sa ľudia správajú k nim a ich deťom. Podľa toho si niekoho obľúbia, či nenávidia. Je pre mňa smutné vidieť akým smerom sa uberajú ich životy - že niektorí, ktorým by sa pomôcť dalo, našu pomoc odmietajú a aj keď si nás vypočujú, stále si len žijú po starom a neurobia v živote žiadnu zmenu. Smútok mi spôsobuje aj nespokojnosť a nevďačnosť, ktoré nám veľa krát dávajú najavo. Požadujú stále viac a viac, zneužívajú našu ochotu, niekedy sa pokúšajú aj klamať, len aby dostali čo najviac. A to je pre mňa pri tejto práci asi taká najväčšia výzva – aby som vedela pristupovať ku všetkým rovnako a učila sa, kedy je potrebné ich požiadavky odmietnuť.

Môžeš nám priblížiť, čo všetko obnáša „práca s deťmi“?
Slávka: Je to doučovanie detí a voľnočasové aktivity. Doučovanie prebieha každý štvrtok v Špeciálnej škole. Skupina 15 menších detí je rozdelená do dvoch tried. V každej sú deti rôznej vekovej kategórie, takže im treba pripraviť pracovné materiály prispôsobené ich vedomostiam. Precvičujeme najmä čítanie, písanie a matematiku. Okrem toho si spolu niečo vyrábame alebo hráme rôzne hry. Na doučovanie chodia pomáhať aj dobrovoľníci z PaSa, ktorých si deti veľmi obľúbili a niekedy sa aj pohádajú, kto pôjde ku komu do skupiny J. Skupine väčších detí, ktoré nechodia na doučovanie pripravujeme rôzne voľnočasové aktivity, buď v priestoroch MVD alebo ideme na výlet a pod.

Čo Ťa na tejto práci teší?
Slávka: Veľmi som si obľúbila deti, s ktorými pracujeme – či sú to deti zo školy alebo deti, ktoré ešte nechodia do školy, ale s rodičmi na polievku. Teší ma práca s nimi, ich radosť z toho, že s nimi trávime čas a keď ich to, čo s nimi robíme zaujme.         

Čo by si priala týmto deťom?
Slávka: Deti, ktoré ukončia špeciálnu školu obvykle nemajú požadovanú úroveň vzdelania, ktorá by im umožnila pokračovať v ďalšom vzdelávaní. Nezískavajú tak rovnakú štartovaciu čiaru a celoživotne majú zníženú šancu na plnú integráciu s väčšinovým obyvateľstvom. Preto by som im želala, aby – v prípade záujmu – mali lepšiu možnosť ďalšieho vzdelávania, primeranú ich špeciálnym potrebám, ktoré podľa môjho názoru pretrvávajú aj po ukončení tohto druhu vzdelania. Tiež by som im želala väčšiu starostlivosť a zodpovednejší prístup zo strany rodičov a príbuzných.

Vďaka za rozhovor!