Interview s Alenkou

admin: Alenka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD?
Alenka: Tak toto je trefná otázka na mňa, pretože som prácu vôbec nehľadala. Priatelím sa už dlhé roky s riaditeľkou Ľubkou a ona predo mnou raz poznamenala, že či by som náhodou nemala záujem o takúto prácu. Môj manžel bol pri tom a zareagoval na túto výzvu ďalšou podobnou otázkou, takže som tieto dve otázky nemohla nechať len tak a začala som uvažovať. Netrvalo dlho a povedala som si, že to skúsim. Ale priznám sa, pomyslenie na to, že by som mala niekedy zostať s klientami sama, ma trocha odrádzalo. Ale ukázalo sa, že to bol iba zbytočný strašiak.

admin: Čo konkrétne máš v združení na starosti? 
Alenka: Mám na starosti šatstvo a všetko okolo toho. Vačšinou som v sklade, sledujem zásoby, zabezpečujem miesto pre nový tovar, som k dispozícii, keď treba vykladať, následne tovar preberám, triedim ho. Na pokyn riaditeľky pripravujem pre konkrétneho klienta, keď príde  nový alebo nám volajú z nemocnice, že tam niekoho priviezli a potrebujú pre neho komplet oblečenie. Raz do týždňa chodím do centra, kde dostávajú klienti teplé jedlo a tam im rozdávam aj oblečenie, topánky- podľa potreby. Pravideľne  chodíme do osád, kde tiež nosíme  šatstvo, posteľnú  bielizeň, uteráky, obuv aj  hračky a domáce potreby.

admin: Ako vnímaš ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby?
Alenka: Ľudia su to naozaj zaujímaví (smiech). Majú zaujímavé životy. Niektoré sú smutné, ale  niektoré sú veru aj úsmevné. Ale nemám pocit, žeby boli nešťastní. Ich starosťou je len prítomnosť. Aby dnes mali čo do úst aj  na seba. Budúcnosť nikdy neriešia. Neustále niečo požadujú a učia to už aj svoje deti a deťom je veru niekedy naozaj veľmi tažké odolať. Učím sa, aby som vedela odhadnúť správne situáciu a dať im práve to, čo naozaj potrebujú. 
Obľúbila som si ich a mám pocit, že aj oni mňa.  

admin: Je niečo, čo ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy?
Alenka: S dobrým pocitom odchádzam takmer vždy, pretože vidím, že sú spokojní a dostali, čo potrebujú. Ale na druhej strane, keď vidím, kam smerujú ich životy, koľko mladých ľudí si ničí  životy alkoholom a fetom, a graviditou v tínedžerskom veku,  tak mi je z toho smutno. Snazím sa s nimi rozprávať. Je tam na to priestor. Ale je to tak, že človek niečo povie a oni aj počúvajú...ale odídu a žijú si svoj život postarom. A my môžeme len dúfať v to, že semienko, ktoré sa snažíme zasadiť, raz snáď vzklíči.

admin: Ďakujem za rozhovor!