Interview s Alenkou

admin: Alenka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD?
Alenka: Tak toto je trefná otázka na mňa, pretože som prácu vôbec nehľadala. Priatelím sa už dlhé roky s riaditeľkou Ľubkou a ona predo mnou raz poznamenala, že či by som náhodou nemala záujem o takúto prácu. Môj manžel bol pri tom a zareagoval na túto výzvu ďalšou podobnou otázkou, takže som tieto dve otázky nemohla nechať len tak a začala som uvažovať. Netrvalo dlho a povedala som si, že to skúsim. Ale priznám sa, pomyslenie na to, že by som mala niekedy zostať s klientami sama, ma trocha odrádzalo. Ale ukázalo sa, že to bol iba zbytočný strašiak.

admin: Čo konkrétne máš v združení na starosti? 
Alenka: Mám na starosti šatstvo a všetko okolo toho. Vačšinou som v sklade, sledujem zásoby, zabezpečujem miesto pre nový tovar, som k dispozícii, keď treba vykladať, následne tovar preberám, triedim ho. Na pokyn riaditeľky pripravujem pre konkrétneho klienta, keď príde  nový alebo nám volajú z nemocnice, že tam niekoho priviezli a potrebujú pre neho komplet oblečenie. Raz do týždňa chodím do centra, kde dostávajú klienti teplé jedlo a tam im rozdávam aj oblečenie, topánky- podľa potreby. Pravideľne  chodíme do osád, kde tiež nosíme  šatstvo, posteľnú  bielizeň, uteráky, obuv aj  hračky a domáce potreby.

admin: Ako vnímaš ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby?
Alenka: Ľudia su to naozaj zaujímaví (smiech). Majú zaujímavé životy. Niektoré sú smutné, ale  niektoré sú veru aj úsmevné. Ale nemám pocit, žeby boli nešťastní. Ich starosťou je len prítomnosť. Aby dnes mali čo do úst aj  na seba. Budúcnosť nikdy neriešia. Neustále niečo požadujú a učia to už aj svoje deti a deťom je veru niekedy naozaj veľmi tažké odolať. Učím sa, aby som vedela odhadnúť správne situáciu a dať im práve to, čo naozaj potrebujú. 
Obľúbila som si ich a mám pocit, že aj oni mňa.  

admin: Je niečo, čo ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy?
Alenka: S dobrým pocitom odchádzam takmer vždy, pretože vidím, že sú spokojní a dostali, čo potrebujú. Ale na druhej strane, keď vidím, kam smerujú ich životy, koľko mladých ľudí si ničí  životy alkoholom a fetom, a graviditou v tínedžerskom veku,  tak mi je z toho smutno. Snazím sa s nimi rozprávať. Je tam na to priestor. Ale je to tak, že človek niečo povie a oni aj počúvajú...ale odídu a žijú si svoj život postarom. A my môžeme len dúfať v to, že semienko, ktoré sa snažíme zasadiť, raz snáď vzklíči.

admin: Ďakujem za rozhovor!

Interview s Katkou

Katka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD ?
Katka: Jednoznačne Božou vôľou, Božim vedením, nie  "náhodou" či "šťastím". V októbri 2015 mi končila pracovná zmluva v predajni kníh. Keď som tak uvažovala nad tým, že čo budem potom robiť, tak som pri rozhovore s manželom vyslovila prianie či  predstavu, že by ma bavila   "nejaká " práca  - pomoc ľuďom, hoc aj deťom. Prácu som si nehľadala, no modlila som sa za ňu. Niekedy v polovici októbra sa ma Janka  /t.č.zamestnaná v MVD - o čom som ja nevedela / opýtala na moju pracovnú pozíciu. Brala som to ako všeobecný záujem o mňa - že ako sa mám a čo robím. No ona už vtedy vedela, aký má zámer. Ja som na to prišla až v ten deň večer, keď sme boli s manželom na  neplánovanej prechádzke / náhodou !? / som uvidelu Janku zatvárať pri dome bránu. Pozvala nás dnu a vysvitlo, že ona by potrebovala náhradu za seba v MVD, nakoľko dostala inú pracovnú ponuku. Hneď som odpovedala ÁNO. Na druhý deň v pondelok ma moja už terajšia riaditeľka Ľubka  pozvala na POHOVOR - príjemný rozhovor, kde som potvrdila moje rozhodnutie prijať prácu v MVD a tá sa stala v  novembri 2015  mojim zamestnaním.

Čo konkrétne máš v združení na starosti ?
Katka: Denne v pracovných dňoch vydávam našim klientom teplé jedlo, podľa dohody hygienické potreby a potravinové balíčky. Varím im kávu, čaj. Počas školského roku každý štvrtok chodíme   do špeciálnej školy, kde v popoludňajších hodinách spolu s kolegyňou Slávkou pracujeme s so skupinou detí.

Ako vnímaš Ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby ?
Katka: Sú to rôzni ľudia, rôzne skupiny ľudí - bezdomovci, soc. slabo zabezpečený, čo žijú  len z hmotnej núdze, aj bez príjmu, rómske rodiny s deťmi, no aj psychicky chorý či  závislý na alkohole...Ku každému je potrebný iný prístup. No nie každý je v tej danej situácii len úplne vlastným pričinením, čo sa môže hocikomu z nás stať, preto tých ľudí akceptujem a  vnímam, ako rovnocenných.

Je niečo, čo Ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo Ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy ?
Katka: Radosť - áno - keď vedia prejaviť vďačnosť, no aj smútok či rozhorčenie keď sú nevďační a vyžadujú vždy viac a viac - aj to čo je v ich vlastných schopnostiach, keď si nárokujú ako SAMOZREJMOSŤ či POVINNOSŤ z našej strany.

Môžeš nám priblížiť, čo všetko obnáša  "práca s deťmi" ?
Katka: Príprava na čas strávený s nimi - aby sme ich zaujali, aby sa nenudili, nech im prinášame z práce radosť, no nie nútenosť, aby sa všetci aktívne zapájali do tejto činnosti - čo je pomerne dosť náročné.Rôzne matematické či gramatické zadania, čítanie, písanie, vyrábanie rôznych tematicky aktuálnych darčekov - predmetov.

Čo ťa na tejto práci teší ?
Katka: Že im môžem poslúžiť, záujmovo im naplniť popoludňajší čas v škole, že ich to zaujalo, robia to s radosťou a ich vďačnosť.

Čo by si priala týmto deťom ?
Katka: Aby sa uplatnili v živote, kompletnej rodine a spoločnosti a aby sa nedostali na "šikmú" cestu života.

Vďaka za rozhovor !

Interview s riaditeľkou

admin: Ľubka, ako sa cítiš v roli riaditeľky združenia, ktoré sa venuje núdznym?
Ľubka: Závisí od okolnosti v ktorých sa nachádzam. Niekedy je to fajn, ak sa stretnem s ľuďmi, ktorých naša práca zaujíma a vtedy nemám problém o našej práci nadšene hovoriť. Inokedy som zas frustrovaná, ak musím obhajovať význam a zmysel tejto práce.

admin: Aký vzťah máš k nim ty osobne?
Ľubka: Myslím, že dobrý, však to nie je tak dávno, čo som s nimi každý deň trávila čas, pretože so sama vydávala jedlo. Môžem povedať, že si ma obľúbili (aspoň si to myslím a dúfam, že sa nemýlim). Dodnes sa niektorí so svojimi prosbami obracajú najradšej na mňa, ak majú tú možnosť.

Čítať ďalej: Interview s riaditeľkou